Výjazdy

Vápeč (2002)

Vápeč

Už dlhšie sme sa chystali zdolať Vápeč, podľa mňa najkrajší vrch Strážovských vrchov. Tak sme sa niekedy tesne po letnej cykloturistike dohodli, že pôjdeme v piatok 12.7.2002 v zostave Juro, Laco, Peťo a ja. Mali sme vyraziť o 8:30. Skôr sa nedalo lebo Peťo ešte ráno zabehol Števovi pre novú kotúčovku (pozn.L.: Grimeca sa volá). Nakoniec sme asi o 9:00 vyrazili (niekto zase meškal). Cesta ubiehala celkom rýchlo aspoň do Slatinky n/B. tomu tak bolo. Zo Slatinky hore na Baske to už nebola ta pekná asfaltka, ale samé šutre a blato. Okolo obeda možno aj skôr sme dorazili na Baske. Tu sme si dali malú siestu a ja som zistil, že už nemám vodu. Aj Juro s Lacom boli na tom podobne. Ale zato Peťo ešte mal, ale dlho nie:-).

Z Baske na Homôlku sa išlo celkom v pohode, cestu nám spríjemňovali pekné lúčky (niektoré boli aj pokosené) občasné výhľady, jeden brodík, ale dosť zákerný a hlavne zjazdíky, že Juro! (pozn.L.: Juro totiž urobil nejaky ten skok obkročmo-akurát, že nie cez koňa ale cez bik-a)

No pohoda sa pominula, keď sme zbadali pred nami asi 500 m úsek žihľavy. Po jej prebrodení nasledovali už len zjazdy a boli sme na Homôlke.
Tu sme si dali dlhšiu pauzu. Juro s Lacom brnkli domov, že žijú a Peťo kúpil 2 l kofoly za 60Sk. V Bille stojí asi 22 Sk. Po občerstvení sme si to zozjazdovali po asfaltke nad Hornú Porubu. Tu sme sa napojili na cestu hrdinov SNP (je tu najkrajší výhľad na Vápeč zospodu) a zjazdovali už po rozbitej ceste do Poruby. Juro trochu zaostal-šak kto nedáva pozor musí aj zem okoštovať. Teraz nás čakal najťažší úsek trate a to cesta hore na Vápeč.
Išli sme len chvíľu a už tu bol prvý defekt v Peťovom podaní (zaujímavé, že na toľkých zjazdoch nič a pri pomalej ceste do kopca…). Rýchlo vymenil dušu a išlo sa ďalej. Cesta hore je len o tlačení, šliapať sa tu moc, teda vôbec, nedá. Dosť sa tu šmýka, ale kto má dobrú obuv napr. tretry (ja a Peťo) tomu sa ide dobre.

Asi v polovici kopca je prameň. Tu sme sa trochu zdržali, viedli sme totiž debatu o tom kto čo rád jedáva. Dokecali sme a išli ďalej. Dlho to netrvalo a boli sme v sedle a odtiaľ to už je len kúsok na malú plošinu pod vrcholom. Tu sme sa zložili a hneď sme vybehli na vrchol. Je tu nádherný kruhový výhľad, ale vďaka oparu sme toho moc nevideli. Po napapaní sme sa zapísali do vrcholovej knihy a vydali sa na cestu domov.

Zo začiatku som si myslel, že Vápeč sa nedá zozjazdovať, ale zistil som že je to blbosť. Teda, aby sme si rozumeli, od Vrcholu po sedlo to samozrejme nejde, ale potom to už je iné kafe. Sem tam sme síce museli zastaviť a otočiť o 180 stupňov, ale dá sa. Peťo zahrieval svoje kotúčovky veľmi dobre, cítil som ich vôňu aj keď som išiel asi 10m za ním.

Netrvalo dlho a boli sme dolu. No skoro, lebo prišiel na rad Jurov defekt. Keďže sme ho nemali čím zalepiť (totiž pred tým už nejaké tie defekty boli, ale už si to dobre nepamätám) zbehol som s Lacom kúsok do dediny niečo požičať. Hneď v prvom dome sme mali úspech a tak sme sa rýchlo vrátili späť. Defekt sme zalepili, lepidlo vrátili a pokračovali sme v ceste teda po ceste hore na Homôlku. Tu sme zistili že máme meškanie a že budeme radi keď prídeme domov za svetla.

Peťa trápilo či sa stihne pobaliť lebo ide za sestrou do Londýna. Ešteže Peťo pozná nejakú skratku do Čiernej Lehoty. Tak sme sa zhodli že skúsime ísť tade. Po menšom blúdeni (Pozn.L.: ach, tie skratky !!!) sme našli totálne rozbitú zvažnicu. Boli tam samé šutre ale dalo sa. V Čiernej Lehote chudák Peťo, mal dnes narodeniny, dostal defekt na obidve kolesá. Lepiť sa nám už nechcelo, šak ani sme nemali čím, tak mu nič iné neostávalo len v každej dedine dofukávať. Takýmto spôsobom sme sa nakoniec šťastne dostali domov a Peťo stihol aj lietadlo :-).