Podujatia Preteky a súťaže Výjazdy

Memoriál Vojtecha (Bélu) Pecháňa (1999)

Inovec

25. september 1999. To bolo zasa niečo. Účasť na poslednú chvíľu. Ale nakoniec to vyšlo.

Pán Vojtech Pecháň bol učiteľ a zároveň zakladateľ bánovskej turistiky. Jeho žiaci sa rozhodli po rokoch oživiť spomienku na jeho zásluhy. Založili občianske združenie, ktorého pričinením vzniklo aj toto zdanlivo nenáročné turisticko-cykloturistické podujatie. Bol to síce druhý ročník, ale keďže s propagáciou majú ešte aj teraz problémy, o prvom som takmer nevedel a o treťom som sa dozvedel takmer až po. No ale na druhom ročníku nás privítalo krásne septembrové slniečko, trošku sme mali problémy s nášim odchodu, takže sme odchádzali po častiach. Bol som s našou druhou skupinou úplne vzadu, postupne sme sa však predierali dopredu. Toľko som sa obzeral, až som zistil, že som v kanáli s oškretým bokom. Na to všetko to dopadlo vcelku dobre, keby som tam vletel kúsok pred, alebo kúsok za tak narazím do niektorého stĺpika. V každom prípade si to však odniesli nešťastné cyklistické gate (keď som ich kúpil, musel som ich po prvej jazde reklamovať, lebo sa rozišiel švík, reklamácia trvala celé leto a na memoriáli som ich mal oblečené druhý raz :-().

Na konci civilizácie, v Závade pod Čiernym vrchom sme sa všetci povinne čakali. Keďže som sa trochu spotil, môj krásne oškretý bok začal pobolievať, bolo ho treba trošku ošetriť a obviazať. Putovanie pokračovalo ďalej po asfaltke idúcou k vleku, z ktorej sme však nečakane odbočili doľava, na lesnú cestu, ktorá je však taká strmá, až je nezjazdná, tlačili sme aj my na MTB, nie to ešte cesťáci (tí museli dobre nadávať, ak nie teraz tak neskôr, v zjazde, isto). Na hrebeni sme sa vydýchali, odbočili po ňom vľavo až sme prišli ku skalám. Tu bol najvyšší čas vytiahnuť svačinku. Medzitým nás predbehli oneskorenci, ktorí nám výdatne prekážali v zjazde. Tento zjazd, to je kapitola sama o sebe. Stará lesná cesta s polmetrovými vymletými výmoľmi, medzitým veľké šutre a to celé posypané štrkom … no, parkrát som sa takmer zaryl. Všetci sme ho šťastne prekonali, prefičali sme cez Trebichavu a v Slatine bola povinná párková prestávka v miestnej krčme, pri ktorej sme sa stihli odfotiť. Zvyšok cesty bola len klasická asfaltka bez nejakých adrenalínových pasáží. Trošku sme si ju predĺžili prechádzaním z jednej doliny do druhej. V cieli, ktorý bol v reštauarácií Rybárska bašta, nás čakal guláš a kameraman miestnej TV. Ale keď nás zbadal, radšej ušiel (ešteže to pochopil aj sám 🙂 V každom prípade to bol pre mladých vikingov zážitok, niektorí prišli do cieľa na hranici svojich možností, ale dokázali prekonať sami seba a aj o to tu ide.