Výjazdy

Inovec

Inovec

Na Inovec, aj keď je to pomerne blízko, nechodievame príliš často. Doteraz sme tam boli vlastne len raz. Ale stálo to za to. Vôbec sme totiž nešli všeobecne známou klasikou do Trenčianskeho Jastrabia a tadiaľ po nudnej asfaltke hore k chate pod Inovcom. Išli sme inou, takmer neznámou cestou, na ktorú som natrafil náhodou, počas jedného letného tábora.

Ráno o 10oo hod. sme vyrazili z Bánoviec cez Dežerice, Horňany, Svinnú k vodnej nádrži Svinica. Za nádržou sme odbočili z asfaltky doľava na úzky chodník, ktorý sa postupne zmenil na poľnú cestu. Takto sme v miernom stúpaní pokračovali až k poľovníckemu zámku Patrovec, kde sme sa na malú chvíľku napojili na asfaltku, prešli sme krížom cez hlavnú cestu a vošli do lesa.

Cesta sa mierne zatáča doľava, ide v miernom stúpaní. Keď je na vrchole stúpania, odbáča z nej doprava nenápadná zarastená cesta po ktorej sme pokračovali ďalej. Stúpanie je trochu prudšie, cesta je zanedbaná, takže jazda vyžaduje trochu jazdeckej šikovnosti.

Niekoľkokrát sme križovali zvážnicu (doteraz neviem odkiaľ kam ide-ale raz to snáď zistím). Potom sme prišli na rúbanisko, vyzeralo to tu ako v mesačnej krajine – vyvrátené poodpilované kmene stromov, hlboko vyjazdené prašné cesty… To bolo naše prvé stretnutie s kalamitou, ktorá tu bola pred dvoma rokmi. Znova sme vošli do lesa, na malej čistinke bolo malinčie s peknými malinami. Boli dobré.

Tu som na chvíľu zaváhal, ísť rovno alebo doľava. Nakoniec som dal na intuíciu, išli sme rovno a ako sme neskôr zistili, správne.
Sú tu síce miesta, kde by sa dalo nesprávne odbočiť, ale mohla by fungovať metóda: choď cestou do strmšieho kopca. Ešte chvíľu sme išli cestou po lese, keď sme sa druhýkrát stretli s kalamitou.

Akurát, že táto časť lesa nebola lesákmi vyčistená a teda v podstate neprechodná. S bicyklami v strmom kopci sme sa motali medzi popadanými stromami, popritom sme sa snažili ísť tým správnym smerom. Najjednoduchšie bolo hodiť bicykel na plece a tak sa predierať medzi konármi a kmeňmi.

Po zúfalom boji sme sa konečne predrali na novopostavenú cestu, po ktorej sme pokračovali až k samotnému vrcholu Inovca (1041 m n.m.). Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, po červenom chodníku sme si odbehli na vyhliadku.

Stadiaľto je vidieť veľký kus Považia, v diaľke sa črtali chladiace veže Jaslovských Bohuníc. Oproti, nad Novým Mestom nad Váhom, bol tmavý mrak z ktorého výdatne pršalo, inak bolo jasno. Po chvíli sme zistili, že ten mrak ide k nám. Pomaly sme sa pobrali naspäť na vrchol Inovec a po ceste sme zjazdovali až k chate pod Inovcom.

Stihli sme sa schovať ltt (len tak tak) a spustil sa lejak len taký fukot. Takto sme sa spod strechy skoro hodinu pozerali na dažďové kvapky, trochu sa triasli od zimy (ono sa totiž aj ochladilo) a čakali kým to neprestane. No a za poslednou kvapkou hneď vybehlo slniečko až sa z cesty parilo.

Spod striešky sme vytiahli bicykle a prášili 12 km zjazdom do Trenčianskeho Jastrabia. V dedine o daždi ani nepočuli, cesta bola úplne suchá a tak sme v kľude prišli až domov.